Ahoj,

Veľa som už napísal o svojich myšlienkach, inšpirácii a pohnútkach . Teraz sa zameriam na iné atribúty mojej tvorby a môjho vývoja.

Od dreva-cez maľbu-ku šperku

Vyštudoval som dizajn dreva, odbor, ktorý mi mnoho dal. Mal som štastie na kvalitných profesorov, ktorí od nás vyžadovali dokonalú precíznu prácu, najmä vedúci oddelenia Marián Mudroch. Mal jedno úžasné motto-pri navrhovaní a tvorení akéhokoľvek objektu, či už išlo o úžitkové umenie alebo skulptúru, maľbu... . Vravieval nám, tri veci sú naozaj dôležité, keď chcete odviesť kvalitnú prácu, ktorá bude mať čo povedať. Po prvé, NÁPAD, po druhé PREVEDENIE a po tretie PREKVAPENIE.  Veľmi výstižné a pri tvorbe čohokoľvek mám tieto jeho slová vždy  v hlave.

Aj keď mám prácu s drevom nesmierne rád,  snažil, som sa hľadať niečo mne bližšie. Miloval som farby, plátno, a svet, ktorý sa nemôže predrať na povrch inak, len štetcom. Taktiež som hltal životopisy mojich obľúbencov: Goyu, Paula Cézana, Modiglianiho, Vincenta Van Gogha, Egona Schieleho, Gustava Klimta, Edvarda Muncha. Najbližší mi bol Schiele. Jeho paleta, štylizácia, ľahkosť a nadčasovaoť ma úplne pohltili.  A to bol aj dôvod prečo som si s maľbou dal na čas pauzu. Musím sa odosobniť, mať odstup.

Všimol som si, teda nielen ja, ale aj ľudia v mojom okolí, že mi  omnoho viac  prospievajú prestávky, ako tvrdá drina. Nieže by som na sebe nemakal, umeniu som obetoval skutočne celý život.  A  viem prečo to tak je. Ja sa veci nemusím učiť technicky, moje roje ruky vedia spraviť čokoľvek, ja to musím vstrebať hlavou musím dozrieť na každý další posun mentálne.

K  umeleckému šperku som sa dostal postupne. Samozrejme, už ako dieťa som obdivoval historický šperk, hlavne vďaka mojej mame. Keltami som bol doslova pohltený. Ich živelnosť a nespútanosť sa naplno prejavila v ich umení a keď hovorím o umení tej doby, tak tým myslím samozrejme z veľkej časti šperk. Vtedy ako malý chlapec som ani len netušil, že šperk sa stane mojou vášňou, mojim povolaním.

Ako som dospel a doštudoval, zriadil som si malú dielničku, teda jeden stôl v obývačke, kde som tvoril svoje prvé strieborné šperky. S liehovým kahancom, mosadznou fúkačkou, jednými klieštami a pár mnou zhotovenými nástrojmi. Postupne som zistil, že toto je to, čo ma naozaj napĺňa. A hľadal som možnosti ako v kove zúročiť moje predchádzajce skúsenosti. Tvarovanie dreva a kovu má mnoho spoločného, aj keď sa to možno na prvý pohľad nezdá. Maľba na mne zanechala tiež hlbokú stopu, zvlášť pri využívaní  farebnosti materiálu, povrchových štruktúr a patín.

Šperk ako socha

Stále sa čudujem, keď vidím ľudí, ako sa na seba chcú podobať. Ako chcú byť viditeľní a pritom konajú opak. Každý sme jedinečný a preto tomu nerozumiem. Čo tým sledujú? Chcú tak prezentovať príslušnosť k nejakej vrstve? Chcú deklarovať nejaký spoločenský status? Nerozumiem.

Ja sa snažím o presný opak. Chcem byť sám sebou a robiť svojskú tvorbu. Moja idea je robiť šperk ako sochu, ako malú skulptúru ktorá má vždy čo povedať a pri tom je jedinečná.

Moje šperky robím tak, aby vydržali veky. Milujem masívne obruby prsteňov, nielen kvôli funkčnosti, ale hlavne pre ich estetickú hodnotu, pre tie možnosti ich tvarovania.  Nerád šetrím materiálom, pretože to je vždy v konečnom dôsledku rana pod vlastný pás. Často som zaskočený otázkou, ktorý môj šperk mám najradšej. Moja odpoveď je vždy rovnaká. Ten, čo som práve dokončil, ten, s  ktorým som strávil posledných pár desiatok hodín osamote a ktorý je opäť ďalším posunom niekam ďalej. Práve som jeden dokončil a môžem vám povedať, je môj najlepší:), moje posledné dieťa.

J. TRIMAY